Hovorte deťom pravdu alebo sľuby nie sú chyby

Spisovateľ Stephen O’Meara vo svojej knihe Ako odhaliť klamára (How to Spot a Liar) tvrdí, že človek sa stretáva s klamstvom v priemere 200-krát za deň a nabáda čitateľov, aby sa pozreli okolo seba do prírody a zistia, že klamstvo je prirodzené aj v ríši zvierat. Odkazuje na správanie zvierat, napr. na situácie, kedy niektorí vtáci predstierajú zranenie, aby odlákali predátora od svojho hniezda alebo ako sa ryby nafukujú, aby predstierali, že sú väčšie. Ale sú toto naozaj klamstvá a lži? Existujú prijateľné a neprijateľné verzie klamstiev? A ako ich vysvetliť malým deťom?

A čo klamstvo?

Najskôr sa zastavme pri tom, že klamanie a jeho protiklad úprimnosť patria k emočným zručnostiam jedinca. „Väčšina emočných zručností našich detí sa bude postupne s ich vekom a pribúdajúcimi skúsenosťami zlepšovať, ale neplatí to pre úprimnosť…Ako deti rastú, začínajú rozlišovať a odstupňovávať typy lží, ktoré ľudia hovoria, s tým, že niektoré sú horšie ako iné. Klamanie s úmyslom vyhnúť sa trestu je pokladané za najhoršie, zatiaľ čo klamstvo, aby sme nezranili niekoho city, nie je také zlé. Altruistická lož, ktorá má niekomu pomôcť, je takmer vždy chápaná ako odpustiteľná, ba dokonca chvályhodná.“

Čo môžeme robiť, aby sme deti naučili, že je úprimnosť dôležitá?

Predovšetkým by sme mali doma hovoriť o tom, aké je dôležité hovoriť pravdu, ale hlavne je dobré uistiť sa, že ideme deťom príkladom. Je dobré začať u samých seba a zamyslieť sa, ako dieťa vníma pravdu, sľuby a pod. Už ste niekedy chceli prinútiť, aby sa oblieklo a následne spolu s vami odišlo z bytu, ale dieťa vás nepočúvalo, hralo sa a vy ste sa dieťaťu začali „vyhrážať“, že ak sa hneď nepôjde obliecť, tak ho necháte doma samého? Alebo skúšate inú „vyhrážku“, aby ste dosiahli u dieťaťa poslušnosť, aj keď vopred viete, že to nebude možné dodržať? Dieťa to skôr alebo neskôr prekukne a aké si z toho vezme ponaučenie? Nielen že vaše vyhrážky prestanú fungovať, pretože dieťa vie, že sú prázdne, ale naučí sa ešte jednu vec, ktorú ste neplánovali – zistí, že klamstvo je prijateľné a úprimnosť v jeho mysli stráca na význame. Naše správanie je vždy ďaleko silnejším vzorom ako slová a dieťa sa učí omnoho viac z toho ako konáme my, než z toho, čo mu hovoríme počas „výchovných“ rozhovorov.

Prehodnoťme klamstvá

Je dobré myslieť na to, že naše deti sú bystré a šikovné a že veľmi dobre vedia, kedy to rodičia myslia vážne a kedy nie, vycítia, kedy sa správame „neisto“ a nakoniec ich presvedčíme, že zároveň konáme nedôsledne, pretože naše slová, vyhrážky a sľuby sú prázdne a bez významu a tak ich jedného dňa prestanú rešpektovať a poslúchať. Takže už sami týmto konaním nabádame deti k neúprimnosti, pretože ani my nie sme schopní dodržať niektoré svoje pokyny alebo výchovné metódy. Napriek tomu, aj keď rodičia vedia, že tieto metódy sú neefektívne a neprinášajú žiadnu zmenu, svoje konanie nemenia. Asi najčastejší „sľub“, ktorý takto deťom dávame a nedodržiavame ho, je, že ak niečo neurobí alebo neprestane hnevať, že dostane na zadok. To je vyložene naučený model z doby, kedy sme boli vychovávaní a dnes už väčšina rodičov také (potupné a neúčinné) metódy nepoužíva a tak našťastie nedochádza k naplneniu takého „sľubu“. Potom sa ale nesmieme čudovať, že také alebo podobné vyhrážky na deti nezaberajú a nič si z nich nerobí. Omnoho účinnejšie je nechať dieťa zažiť dôsledok svojho správania sa, z ktorého sa poučí. Keď sa nechce včas obliecť a odísť, nebude čas ísť na ihrisko, kým vybavíte, čo potrebujete alebo čo ste mali v pláne.

Čo s tým? Ako nehovoriť tie „lži“?

Skúsme sa zamyslieť, ako dať dieťaťu pokyny jasne a zrozumiteľne a zároveň tak, že sme ich schopní dôsledne naplniť! Veď predsa dôslednosť je vo výchove to najdôležitejšie! Odmenou nám bude nielen to, že nám dieťa uverí a vďaka tomu bude reagovať adekvátne situácii. Dieťa zároveň presne vie, čo od nás môže čakať a tak si zároveň budujeme s dieťaťom pevné puto, dávame mu jasne najavo, že to, čo hovoríme, myslíme vážne a že sa na nás môže spoľahnúť. Je prirodzené, že deti niekedy neposlúchajú. Skúšajú tým práve dôslednosť a istotu nášho konania a pevnosť hraníc, ktoré sme im dali. A od nás potrebujú cítiť, že hranice sú tu stále a je potrebné ich dodržiavať.

Toľko známe lži o bolesti

Jedným z ďalších príkladov, ako deťom nehovoríme pravdu a ani si to pravdepodobne neuvedomujeme je, keď sa dieťa buchne, rozbije si koleno a pod. Všetky deti reagujú podobne a málokedy sa to obíde bez plaču. I dospelí v tej situácii reagujú podobne – dieťa sa snažia utíšiť, ale veľmi často nevhodnými slovami. Väčšina dospelých totiž dieťa utišuje slovami, že to nič nie je alebo že sa nič nestalo. To sa teda stalo! Dieťa sa buchlo a teraz ho to miesto bolí. To je predsa normálne a prirodzené. A tvrdiť opak – že to nebolí – nie je namieste a z pohľadu dieťaťa je to nepochopiteľná lož. Nás to tiež bolí, keď sa udrieme. Tak prečo dieťaťu tvrdíme, že je vlastne všetko v poriadku? Pretože to je presne to, ako naše vety „nič sa nestalo“ alebo „to nič nie je“ vyznievajú a ako tieto vety pôsobia na naše deti. Rozhodne tým svojmu dieťaťu nedávame príležitosť pochopiť emócie, ktoré sa s bolesťou spájajú, rozhodne tým dieťaťu nepomáhame. Zamyslime sa nad tým, čo našim najbližším hovoríme. Z pohľadu emočnej inteligencie a snahy vychovať dieťa s vysokým EQ je rozhodne lepšie dieťa hladkať a maznať sa s ním a pritom uznať „ty si si buchol hlavičku, že? A teraz ťa to bolí…to bude dobré, o chvíľu to prejde:“ Dieťa tým utíšime a ešte môžeme mať čisté svedomie, že v ňom nevyvoláme zmätok tým, že to nič nie je, keď dieťa naozaj niečo bolí. Je to zdanlivo malý rozdiel a niekto by to mohol nazvať hrou so slovíčkami, ale dieťaťu rozdiel pomôže pochopiť emócie, ktoré sa v ňom odohrávajú. Ešte horším príkladom vyššie uvedeného je prípad, že dieťa sa nedá utíšiť a reakciou rodiča je: „prestaň už, lebo ti ešte pridám, nech máš prečo plakať“. To už v dôsledku kontextu predchádzajúce nie je potrebné vôbec komentovať…

 „Len toto dorobím a už idem za tebou…“

Nakoniec už len krátko k našim každodenným situáciám, kedy často niečo nepovieme a ani si neuvedomíme, že je to prísľub, ktorý sme dali. Každý  z nás určite zažil podobnú situáciu – niečo robíme a v tom príde naše dieťa a niečo od nás chce. V tej chvíli ho odbijeme rýchlou odpoveďou, nech chvíľku počká, kým to dorobíme, že sa mu potom budeme venovať. Dieťa väčšinou o chvíľu odíde, avšak očakáva, že my sa mu po dokončení svojej pôvodnej práce začneme skutočne venovať. Lenže…keď dorobíme, čo sme robili, nájde sa niečo ďalšie, čo je potrebné urobiť a na sľub dieťaťu, ktorý často ani neberieme ako sľub, ale ako nutnú reakciu, rýchlo zabudneme. Ale môžeme si byť istí, že aj dieťa zabudlo? Aj moja dvojročná dcéra mi nedávno v takejto situácii povedala: „Chcem hrať…Mama sľúbila.“ Čo bola veta, ktorá ma odzbrojila a od tej doby si skutočne dávam pozor, čo svojej dcére hovorím a čo sľubujem.

Slová a činy v súlade

„Činy hovoria hlasnejšie než slová a preto je dôležité začať konať. Pokiaľ sa budeme deťom „len vyhrážať“, bez toho, aby sme sa dôsledne držali vopred oznámených zásad, jedného dňa nás deti prestanú brať vážne a naše slová potom stratia vierohodnosť. Omnoho väčší zmysel má ihneď zakročiť a konať – než sa stále „vyhrážať“ a sľubovať, čo sa stane, keď… Aby sa deti skutočne zo svojich chýb poučili, musia byť s týmito zásadami skutočne konfrontované.“

Premýšľajme o tom, ako sa ku svojim deťom správame, ako s nimi jednáme a čo pre ich správny vývoj, nielen v oblasti emočnej inteligencie, môžeme urobiť. Výchova dieťaťa nie je jednoduchá, ale môžeme k nej pristupovať aj ako k príležitosti priblížiť vlastné správanie a konanie myšlienkovým hodnotám. Deti sú každodenným odrazom toho, ako sa nám to darí. Navyše sa vďaka takémuto spôsobu výchovy staneme lepšími ľuďmi aj my.

Seminár GoKids o emočnej inteligencii

V programu GoKids sa môžete zúčastniť dvoch seminárov týkajúcich sa rozvoja emočnej inteligencie detí od narodenia do 3 rokov.

  1. Seminár o rozvoji emočnej inteligencie u detí od narodenia do 3 rokov(2 díly)
  2. Súrodenecké vzťahy

Aktuálne vypísané semináre o emočnej inteligencii nájdete tu.

Článok napísala Ing. Petra Razimová, nezávislá lektorka programov GoKids.